HORČIČNÉ ZRNKO

             „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“ (Mk 4,30-32)

            Horčičný ker, ktorého semeno sa používa ako korenie, narastie v oblasti okolo Galilejského jazera do výšky dvoch metrov. Je to odolná rastlina, ktorá rýchlo vyklíči a ľahko zarastie záhradu. Takto horčičný krík pripomína svojou povahou Božie kráľovstvo.

            Keď Ježiš hovorí podobenstvo o horčičnom zrnku, akoby zároveň vydával svedectvo o sebe samom. On sám je tým horčičným zrnkom – maličkým, nenápadným, rozochveným - veď prišiel na svet ako malé dieťa narodené zo ženy.

            Malosť ho po celý jeho život sprevádza. Slúži iným a vydáva svoj život za všetkých. On je Pán, prvý zo všetkých – práve preto, lebo vždy chcel byť posledným a služobníkom všetkých.

            A tak, ako sa z horčičného semienka stane raz veľký krík - tak sa mu Ježiš stáva podobným, keď rozoprie svoje ramená na dreve kríža. Vtedy je najväčší. Jeho veľkosť sa zdá svetu malá, lebo nehovorí mocou sily a úspechu, ale mocou lásky. Izrael odmieta takého Mesiáša - veď očakával Spasiteľa, pred ktorým všetci padnú na zem, budú zo zeme lízať prach a platiť Sionu dane. (Iz 49,23)

            Nápadná je podoba medzi evanjeliovým textom o horčičnom zrnku a textom zo Starého Zákona o majestátnom cédri. Starozákonný text z Knihy proroka Ezechiela prorokuje o tom, ako Boh vezme vetvičku vysokého cédra a zasadí ju, aby niesla plody a stala sa nádherným cédrom. „Pod ním bude bývať všetko vtáctvo rozličných druhov – v tieni jeho vetiev budú bývať.“ (Ez 17,22-23) Predpokladá sa, že keď Ježiš hovorí o strome z horčičného zrnka, naráža na obraz cédru zo Starého Zákona.

            Zaujímavé však je, že v evanjeliu už Ježiš nehovorí o majestátnom cédri, ktorému sa nijaký strom nevyrovná (Ez 31,8). Používa obraz najobyčajnejšieho horčičného stromu. Ježišova veľkosť nie je ako veľkosť najkrajších a najvznešenejších cédrov, jeho veľkosť je v strome kríža, kde vtáci nachádzajú svoje hniezdo.

            Obraz odumierajúceho zrna, z ktorého vzíde nový život, používa aj evanjelista Ján. Tak, ako zo zeme vyraší na jar výhonok novej rastlinky, podobne i Kristovo mŕtve telo vo veľkonočné ráno vstáva zmŕtvych a dáva život všetkým.

            Do roztvoreného Kristovho náručia prilietajú a tu nachádzajú domov všetky nebeské vtáky – symbol tých, ktorí uveria v Krista. Prvý z nich je zločinec, ktorý na kríži zvolal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva!“ A hneď po ňom stotník – pre Židov pohan, ktorý - keď videl Ježiša skonať, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ Opäť si Ježiš vyvolil posledných a zaznávaných, aby ukázal, že prišiel pre všetkých.

            V nepomere, ktorý je medzi veľkosťou horčičného semienka a rozložitosťou kríku možno vidieť ďalší symbol: protiklad medzi Ježišovou mocou, ktorá je na kríži skrytá a veľkolepou slávou jeho príchodu. Rovnako ani naše utrpenia nemožno porovnávať s budúcou slávou, ktorú nám Ježiš pripravil a ktorá sa raz na nás zjaví. (Rim 8,18)

            Toto je len jeden výklad Ježišovho podobenstva o horčičnom zrnku. Pri jeho čítaní si však uvedomujeme, aké sú evanjeliové podobenstvá podmanivé a výrečné, že hneď ľudskej mysli vnukajú celé množstvo výkladov pre najrozličnejšie situácie života. Každý z nás by vedel v tomto podobenstve nájsť ešte všeličo iné.

            Netreba pritom zabúdať na to, že aj tým najjednoduchším podobenstvom nám chce Ježiš zjaviť dôležité pravdy pre náš život. A tou najdôležitejšou pravdou, ku ktorej všetko smeruje, je jeho láska, ktorú nám prejavil na kríži. Podobenstvá vždy skrytým spôsobom hovoria o tajomstve kríža.

(použitý zdroj: Silvano Fausti: Nad evangeliem podle Marka, Silvano Fausti: Nad evangeliem podle Matouše)

v v v

            Príbeh rodiny Castillovcov z Mexika je tiež podobný osudu horčičného zrnka, ktoré padá do zeme, odumiera, a následne klíči, rastie a neskôr prináša úžitok pre mnohých:

            „Naša dcéra sa nenarodila zdravá. Lekár nám povedal, že trpí hyperkinézou. Je to mozgová porucha vyznačujúca sa nadmernou pohyblivosťou. My sme si však s manželom dva roky nepripustili, že naša dcéra je ako smršť a vie vyviesť z miery celú rodinu.

            Mala sa liečiť prostredníctvom liekov, ich účinky na ňu boli však tak škodlivé, že sme sa po konzultácii s lekárom rozhodli liečbu ukončiť. Kládli sme si otázku, prečo ju Boh neuzdravil, keď sme ho o to tak úpenlivo od jej narodenia prosili.

             Jedného dňa sme v zúfalstve poprosili kresťanskú modlitbovú skupinu, aby sa za našu dcéru modlila. Oni nám navrhli, aby sme sa za ňu modlili doma, celá rodina. A tak sme sa všetci – ja, môj manžel i deti začali každý deň desať minút modliť za uzdravenie našej dcéry.

            Obdivuhodné na našich modlitbách bolo to, že v prvom rade vyliečili naše deti z odmietania svojej sestry a zo sebectva, do ktorého sa uzavreli. Báli sa totiž, že dievčatko ich bude obťažovať a zničí im ich veci. Naša dcérka akoby zázrakom začala každým dňom viac odpovedať na lásku, ktorú sme jej všetci prejavovali.

            Po roku individuálnej liečby sme zistili, že potrebuje byť s inými deťmi. Ale ako to urobiť, keď ju v nijakej škole nechceli? Už v dvoch ju odmietli.

            Rozhodli sme sa. Spolu so sestrou sme otvorili školu pre deti s podobnými problémami. Prijali sme tu deti, ktoré všade odmietali a ktoré nemali kam ísť. Snažíme sa k nim pristupovať tak, aby spoznali, že sú milované Božou i ľudskou láskou. Každý deň sa v tejto škole modlíme za uzdravenie. A Pán uzdravuje: niekedy telo, inokedy city a dušu. Aj rodičia skrze túto školu našli miesto, kde sa o svoju bolesť môžu podeliť s inými, kde sa naučia modliť sa za svoje deti a čoraz väčšmi ich akceptovať.

            Dnes vidíme, že Boh našu modlitbu za uzdravenie vypočul už v prvom momente, ako sme o to prosili. Najprv však zmenil nás ako rodinu i každého jednotlivo vo vzťahu k nášmu dievčatku. A až potom problém, ktorý sme mali doma, mohol pomôcť mnohým iným, ktorí vo svojich rodinách prežívali podobné ťažkosti.“

v v v

Kam nás chce Boh na tejto zemi zaviesť, to nevieme. Vieme iba toľko, že tým, ktorí Pána milujú, slúžia všetky veci na úžitok. A tiež, že cesty, po ktorých nás vedie Pán, vedú ponad túto zem.

                                                                                                                                                                                                                                                                                           Edita Steinová